Relikvie

Blahoslavený biskup-mučeník Pavol Peter Gojdič OSBM

Pavol Gojdič sa narodil 17. júla 1888 v Ruských Pekľanoch, neďaleko Prešova v rodine gréckokatolíckeho kňaza Štefana Gojdiča a matky Anny, rod. Gerberyovej. Pri krste dostal meno Peter. Základné vzdelanie nadobudol v Cigeľke, neskôr v Bardejove a v Prešove. V štúdiu pokračoval na Gymnáziu v Prešove, ktoré ukončil maturitou v roku 1907. Nasledujúc Boží hlas, ktorý ho volal ku kňazstvu, nastúpil na štúdium teológie v Prešove. Keďže dosahoval vynikajúce výsledky, bol po roku poslaný na ďalšie štúdiá do Budapešti. Aj tu sa snažil viesť hlboký duchovný život. Už ako bohoslovec v seminári dostal od svojho špirituála usmernenie do života: „Život nie je ťažký, ale veľmi vážny“- stalo sa preň akousi smernicou, ktorá ho sprevádzala celým životom. Po skončení štúdia bol 27. augusta 1911 v Prešove biskupom Dr. Jánom Vályim vysvätený za kňaza. Po vysviacke pôsobil krátky čas ako kaplán pri svojom otcovi. Po roku bol vymenovaný za prefekta eparchiálneho internátu a súčasne učil náboženstvo na meštianskej škole. Následne sa stal protokolistom a archivárom na biskupskom úrade. Ako kaplán bol poverený duchovnou správou veriacich v Sabinove. V roku 1919 sa stal riaditeľom biskupskej kancelárie. V dôsledku uvoľnenia spoločensko-politických pomerov v Česko-Slovensku v roku 1968 štátne orgány po mnohých prieťahoch dovolili exhumáciu telesných pozostatkov biskupa Gojdiča. Samotná exhumácia sa na leopoldovskom cintoríne uskutočnila 29. októbra 1968 s následným prevezením telesných pozostatkov do Prešova. Rozhodnutím normalizačných úradov po sovietskej okupácii museli byť premiestnené do krypty Gréckokatolíckeho katedrálneho chrámu sv. Jána Krstiteľa v Prešove. Od 15. mája 1990 sa nachádzajú v kaplnke katedrály v sarkofágu. Biskup Pavol Gojdič bol 27. septembra 1990 súdne rehabilitovaný. Vyznamenaný bol in memoriam Rádom T. G. Masaryka II. triedy a Pribinovým krížom I. triedy.

Blahoslavený biskup-mučeník Vasiľ Hopko

Mons. Vasiľ Hopko, gréckokatolícky pomocný biskup v Prešove a titulárny biskup midilenský sa narodil 21. apríla 1904 v obci Hrabské, okres Bardejov. Teologické štúdiá absolvoval na Gréckokatolíckej teologickej akadémii v Prešove. Kňazskú vysviacku prijal 3. februára 1929 v Prešove. Následne bol ustanovený za administrátora farnosti Pakostov. Keď bola erigovaná farnosť v Prahe, biskup P. P. Gojdič, OSBM, menoval Vasiľa Hopka za jej prvého farára. Od 15. septembra 1936 do 31. augusta 1941 bol spirituálom kňazského seminára v Prešove. V apríli 1940 sa stal doktorom posvätnej teológie. Od 1. septembra 1941 bol biskupským tajomníkom. Profesorom pastorálnej a morálnej teológie na Vysokej bohosloveckej škole v Prešove bol od roku 1943. Vysvätený na biskupa bol 11. mája 1947.  Pri smutných okolnostiach Prešovského soboru 28. apríla 1950, štátna moc postavila Gréckokatolícku cirkev mimo zákon. Boží služobník biskup ThDr. Vasiľ Hopko sa ocitol v domácom väzení, neskôr bol internovaný v kláštore v Báči pri Šamoríne a potom vo františkánskom kláštore v Hlohovci. Tu bol 18. októbra 1950 zatknutý a po vyše roku veľmi krutého vyšetrovania bol 24. októbra 1951 oddelením štátneho súdu v Bratislave odsúdený. Rozsudok znel: 15 rokov odňatia slobody, peňažný trest 20 000 Kčs, strata čestných občianskych práv na 10 rokov a prepadnutie celého majetku. Tým sa začala strastiplná krížová cesta Božieho služobníka po krutých, neľudských komunistických väzniciach v Bratislave, Ilave, Leopoldove, Prahe, Mírove a vo Valdiciach. S vážne podlomeným zdravím bol 12. mája 1964 z posledne menovaného väzenia prepustený, „zo zdravotných dôvodov a za dobré správanie”, podmienečne na 3 roky. Počas väzenia vo väzniciach, ktoré trvalo 13 rokov 6 mesiacov a 24 dní, znášal tvrdý väzenský režim, charakterizovaný fyzickým nátlakom, morálnym utrpením, malým množstvom stravy, zimou, nedostatočnou lekárskou starostlivosťou. Všetky tieto faktory sa stali príčinou trvalého nalomenia jeho zdravotného stavu. Po prepustení žil až do začiatku roku 1968 v Charitnom domove v Oseku v severných Čechách, kde bol v domácom väzení a stále sledovaný príslušníkmi ŠtB. Po obnovení Gréckokatolíckej cirkvi v júni 1968 vykonával Boží služobník síce funkciu svätiaceho biskupa, ale plne rehabilitovaný nebol. Zomrel, ako je uvedené aj v správe o prehliadke mŕtveho, na následky väzenia, 23. júla 1976 v Prešove. Počas exhumácie bola v jeho telesných ostatkoch toxologickou skúškou potvrdená nadmerná prítomnosť jedu-arzénu, ktorý podľa analýz musel byť podávaný v malých dávkach po dlhú dobu. Obetoval celého seba z vernosti ku Kristovi a katolíckej cirkvi a prijal všetky väznenia a fyzické a psychické utrpenia so zodpovednosťou, odvahou a pevnou vierou. Jeho prenasledovatelia boli poháňaní nenávisťou ku katolíckej viere. Stal sa teda mučeníkom pre vieru, pretože obetoval svoj život pre Krista a pre Cirkev a zomrel ex aerumnis carceris. Svoje biskupské heslo «Aby všetci boli jedno» vo svojej biskupskej službe naplnil.

Sv. Ján Krstiteľ

Ján Krstiteľ bol synom Zachariáša a Alžbety. Jeho príchod na svet sprevádzali neobyčajné udalosti. Zachariáš bol kňazom v jeruzalemskom chráme. Práve prinášal obetu Bohu, keď sa mu zjavil anjelGabriel a zvestoval mu, že sa mu narodí syn. Keďže Zachariáš aj Alžbeta boli vo vysokom veku, Zachariáš neuveril. Hneď nato onemel. Prehovoril až potom, ako rozhodol, že jeho syn sa bude volať Ján, napriek všetkým židovským zvyklostiam. Ján žil na púšti v samote, živil sa lesným medom a korienkami rastlín, nosil oblek z ťavej kože, je symbolom radikálneho života s Bohom. Keď mal 30 rokov – okolo roku 27 – opustil púšť, aby na brehu rieky Jordán hlásal príchod Mesiáša, vyzýval na pokánie a krstil ľudí. Veľa ľudí išlo za ním. Prišiel aj Ježiš. Ján v ňom rozpoznal Spasiteľa. Ježiš po krste šiel hlásať radostnú zvesť do Galiley. Ján zostal pri Jordáne. Pretože napomínal vtedajšieho kráľa Herodesa pre jeho nemravný a hriešny život, Herodes ho dal uväzniť a neskôr na žiadosť jeho nezákonnej manželky Herodiady a jej dcéry Salome vo väzení sťať. Na Jánovo slovo viacero ľudí sa rozhodlo nasledovať “Božieho Baránka” – napr. Andrej a Ján. Ján Krstiteľ vystupuje ako posledný starozákonný prorok, predchodca Mesiáša. Sám Kristus sa o ňom vyjadril ako o najväčšom medzi narodenými zo ženy. Je to jedna z najväčších postáv dejín spásy. Patrón krajčírov, tkáčov, garbiarov, kožušníkov, farbiarov, sedlárov, hostinských , vinárov, debnárov, tesárov, architektov, murárov, kamenárov, reštaurátorov, kominárov, kováčov, pastierov, poľnohospodárov, spevákov, tanečníkov, hudobníkov, divadelníkov; jahniat, oviec a domácich zvierat; viničov; proti alkoholizmu, pri bolestiach hlavy, pri závratoch, úzkostiach, epilepsii, pri kŕčoch, bolestiach zubov; pred strachom a krupobitím

Sv. prvomučeník Štefan

Cirkev si uctieva sv. Štefana Prvomučeníka hneď po sviatku Kristovho narodenia. Možno v tom vidieť symboliku opierajúcu sa o historickú skutočnosť: sv. Štefan bol prvý z Ježišových nasledovníkov, ktorý vydal o Kristovi-Spasiteľovi najvyššie svedectvo krvi, a to niekedy v rokoch 32-36. O pôvode svätého Štefana nevieme nič bližšie. Iba jeho meno naznačuje, že pravdepodobne pochádzal z gréckeho alebo aspoň pogréčteného prostredia (slovo “stefanos” znamená po grécky veniec). Viacej sa o ňom dozvedáme v súvislosti s prevzatím diakonskej služby v prvotnej Cirkvi. Skutky apoštolov mu venujú veľkú časť šiestej a celú siedmu kapitolu. Zo Skutkov vysvitá, že Štefan vynikal osobitnými duchovnými darmi. Bol “plný viery a Ducha Svätého”. Preto keď sa apoštoli rozhodli ustanoviť osobitnú charitatívnu službu v Cirkvi pod vedením “osvedčených mužov”, voľba padla v prvom rade na Štefana. Okrem neho si cirkevná obec zvolila ďalších šiestich pre “službu pri stoloch”. Apoštoli sa nad nimi modlili a kládli na nich ruky. Bola to prvá diakonská vysviacka a diakonát sa stal trvalou súčasťou cirkevnej hierarchie. Jeho pomenovanie pochádza z gréckeho slova “diakonia”, čo znamená služba. V čom pozostávala diakonská služba? Skutky apoštolov spomínajú každodenné obsluhovanie vdov a službu pri stoloch. Keby však išlo o jednoduché rozdelenie pokrmov a nápojov, na to by nebolo potrebné osobitné svätenie. Pravdepodobne sa hostinou pri stoloch rozumelo “agapé”, hostina prvokresťanského spoločenstva, ktorá sa pripájala k sláveniu Eucharistie, a preto vyžadovala väčšiu starostlivosť a dôstojnosť ako iné druhy stolovania. Okrem toho každodenné obsluhovanie vdov predstavovalo akúsi počiatočnú podobu pravidelnej sociálnej služby v Cirkvi, ktorá neskôr zahŕňala aj chudobných, siroty a chorých. Podrobnejšie opisovanie Štefanovej činnosti prezrádza i ďalšiu dôležitú úlohu diakonskej služby. Bolo to kázanie, často sprevádzané mimoriadnymi “znameniami”. Čosi podobné čítame v Skutkoch aj o diakonovi Filipovi (por. Sk 8,5n). A práve kázanie a charizmatické dosvedčovanie Božieho slova viedli Štefana tak k úspechom v apoštoláte, ako aj k mučeníckej smrti. Ľud obdivoval diakona, ktorý “plný milosti a sily konal divy a veľké znamenia”. To sa však nepáčilo niektorým židovským horlivcom. Pustili sa so Štefanom do hádky. A keď nemohli nič urobiť proti jeho múdrosti a proti Božiemu Duchu, ktorý z neho hovoril, pobúrili proti nemu ľud, starejších a zákonníkov. Tí ho chytili a predviedli pred vysokú radu. Tam ho obžalovali, že odmieta Mojžišov zákon a pohŕda jeruzalemským chrámom. Boli to ťažké obvinenia. Štefan na obhajobu predniesol dlhú reč. Podal obšírny prehľad starozákonných dejín, v ktorých Boh účinkoval vo vyvolenom národe a pripravoval ho na príchod Vykupiteľa. No Izraeliti sa často stavali proti Božiemu vedeniu a prenasledovali Božích poslov. Obranný prejav sa končil ostrou výčitkou: “Ktorého proroka neprenasledovali vaši otcovia? Oni zabíjali tých, čo predpovedali príchod Spravodlivého, ktorého zradcami a vrahmi ste sa stali vy!” Žalobcovia odpovedali na Štefanove slová vystupňovanou nenávisťou. Vyvrcholenie nastalo, keď mladý diakon uchvátený nebeským videním zvolal: “Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po Božej pravici!” Vtedy sa naňho s krikom vrhli, vyvliekli ho von z mesta a tam ho kameňovali. Skutky apoštolov uvádzajú dve krátke modlitby, ktorými zomierajúci diakon končil svoj posledný boj. V jednej prosil za seba: “Pane Ježišu, prijmi môjho ducha!” a v druhej za svojich vrahov: “Pane, nepočítaj im to za hriech!” Násilnú scénu uprene pozoroval mladík, ktorý sa podľa zákona ešte nemohol zúčastniť na priamom kameňovaní. Volal sa Šavol. Aby predsa len mal aspoň dáku účasť, strážil plášte mužov, čo zabíjali Kristovho vyznavača. A kým nábožní kresťania s nárekom pochovávali Štefana, Šavol sa pustil do prenasledovania tých, ktorých spájala s umučeným diakonom tá istá viera. No Šavlova nenávisť voči Kristovým nasledovníkom netrvala dlho. Božia milosť urobila zo Štefanovho nepriateľa jeho nástupcu; no nie už v úlohe diakona, ale apoštola národov. Úcta sv. Štefana Prvomučeníka sa rozšírila v Cirkvi už v prvých storočiach. Jeho meno sa dostalo do liturgie a viacerí starí cirkevní otcovia predniesli a napísali kázne na jeho počesť. V západnom kresťanstve sa svätý diakon a prvomučeník uctieval najmä Taliansku, Francúzsku a v nemeckej oblasti strednej Európy. Trvalým dokladom tejto úcty sú niektoré ľudové zvyky a pamätné kostoly, medzi ktoré patrí mnohým Slovákom známy Dóm sv. Štefana vo Viedni.

Sv. Anastázia, panna a mučenica

Sv. Anastázia je poctená tým, že jej pamiatka sa slávi 25. decembra – na Božie narodenie pri druhej omši. Spomína sa aj v Rímskom kánone v liturgii sv. omše, hoci až do konca piateho storočia nebola v Ríme uctievaná. Pravdepodobne bola rodáčkou zo Sirmia v Panónii a bola mučená počas prenasledovania za cisára Diokleciána. Podľa tradícií bola dcérou Praetextata (Praetextatus), rímskeho šľachtica. Proti svojej vôli ju vydali za pohana menom Publius, ktorý bol vojakom a zomrel počas bojov v Perzii. Ako vdova sa Anastázia starala o prenasledovaných kresťanov. Zatknutie neobišlo ani ju. Spolu s ďalšími kresťanmi ju naložili na loď a previezli na ostrov Palmaria pri talianskom pobreží. Tam všetkých upálili. Podľa iných zdrojov zomrela v Sirmiu alebo v Ríme.

Sv. Filip Néri

Sv. Filip Neri sa narodil 21. júla 1515. Bolo to v čase vystúpenia reformátorov – Luthera, Zwingliho a Kalvína. Jeho rodiča pochádzali zo vznešených a bohatých rodov, avšak sami toho príliš veľa nemali. Filipova matka zomrela, keď bol ešte chlapcom. Vychovávala ho zbožná, jemnocitná nevlastná matka. Filip mal dve sestry a brata, ktorý však zomrel v mladom veku. Prvé vzdelanie získal u dominikánov vo Florencii. Keď mal sedemnásť rokov, otcov majetok zhorel do tla, zostal úplne chudobný. Filipa poslal do mestečka San Germano (dnes Cassino) na úpätí vrchu Monte Cassino, aby sa tam vyučil za obchodníka. Filipovi sa to však nepáčilo, zaumienil si, že svoj život zasvätí Bohu. V roku 1534 odišiel do Ríma. Tam sa uchýlil k svojmu zámožnému spolurodákovi, ktorý mu dal do výchovy svojich dvoch synov. Filip vo dne učil svojich zverencov a študoval, v noci sa okrem spánku aj modlieval. Žil veľmi chudobne. Čo mal, predal, peniaze rozdal chudobným, chodil do nemocnice, opatroval chorých. Rozprával ľuďom o Bohu a o kresťanskom živote. Hriešnikov sa usiloval priviesť k pokániu. Bol známy svojou veselosťou. V roku 1548 založil Bratstvo Najsvätejšej Trojice, ktorého cieľom bolo poskytovať pútnikom v Ríme ubytovanie a stravu. Takisto pomáhali aj prepusteným z nemocnice a ľuďom bez prostriedkov. V roku 1551 sa na naliehanie svojho spovedníka dal vysvätiť za kňaza. Následne chcel odísť na misie do Indie, avšak prior kláštora cisterciánov, s ktorým sa o tom radil mu povedal: „Tvojou Indiou nech je Rím!“. Filip teda zostal v Ríme, ktorý sa stal naozaj jeho misijným pôsobiskom. Usiloval sa viesť ľudí k čnosti. Vďaka svojej priamosti a veselosti sa mu mnoho hriešnikov podarilo priviesť k pokániu. Ako kňaz už nekázal tak často na uliciach, ale zhromažďoval mužov a chlapcov, s ktorými o všeličom debatoval a spolu chodil aj ošetrovať chorých. V roku 1558 preložil tieto schôdzky do zvláštnej modlitebne – do oratória nad chrámovou klenbou v chráme San Girolamo (z lat. orare – modliť sa). Členovia sa začali nazývať oratoriáni. Nebola to rehoľa ani kláštor, nemali predpisy, prísť mohol, kto chcel. V tom čase prebiehal Tridentský koncil, ktorého závery sa zvlášť snažili oratoriáni uskutočňovať. S Filipom vtedy spolupracovali viacerí svätci –sv. Ignác z Loyoly, sv. Kamil de Lellis, sv. František Saleský a ďalší. V roku 1564 sa stal správcom kostola sv. Jána na Via Giulia. Tam sa s ním premiestnili aj jeho spoločníci-kňazi. Z jeho života sa traduje viacero veselých príhod, patrí k najobľúbenejším rímskym svätým. Keď zostarel, žil ako pustovník vo svojej izbe v kláštore pri Chiesa Nuova. Ochorel a 26. mája 1595 zomrel vo veku osemdesiat rokov. Za svätého bol vyhlásený v roku 1622. Uctieva sa ako apoštol a patrón mesta Ríma.

Sv. Anton Padovský, vyznávač a Učiteľ Cirkvi

Sv. Anton Paduánsky sa narodil okolo roku 1195 v Lisabone v zbožnej šľachtickej rodine. Krstným menom sa volal Ferdinand. V pätnástich rokoch začal vážne premýšľať, v ktorom povolaní by najlepšie slúžil Bohu. Na radosť svojich rodičov sa rozhodol vstúpiť do kláštora augustiniánov neďaleko Lisabonu. Nenašiel tu však úplný pokoj, rušili ho návštevy príbuzných a priateľov. Asi po dvoch rokoch so súhlasom predstavených odišiel do kláštora sv. Kríža v Coimbre. Tam ho pravdepodobne roku 1219 aj vysvätili za kňaza. Neďaleko Coimbry v tom čase vznikol františkánsky kláštor. Ferdinand obdivoval túto rehoľu a zatúžil vstúpiť do nej, a tak sa ešte viac snažiť o dokonalosť. Najprv ho jeho prior nechcel pustiť, ale po čase predsa len súhlasil. Roku 1220 si teda Ferdinand obliekol rúcho sv. Františka a prijal meno Anton. Čoskoro nato ho predstavení poslali na misie do Afriky medzi Saracénov, do Maroka. Anton však dostal silnú horúčku, ktorá ho trápila celú zimu. Keď sa o tom predstavení dozvedeli, prikázali mu vrátiť sa domov. Búrka však zahnala loď na Sicíliu. Tam sa Anton dopočul, že sv. František zvoláva na Turíce r. 1221 všetkých bratov svojho rádu do Assisi. Zaumienil si, že pôjde tam. Bol medzi nimi asi jediný Portugalec. Po skončení stretnutia sa dostal do rímskej provincie. Brat Gracián, predstavený, ho poslal do malého kláštora sv. Pavla pri Forli. Tam býval v pustovni, robil tie najnižšie práce, žil prísnym životom a bol šťastný, že nikto nepozná jeho pôvod ani vzdelanie. Raz však zasiahla Božia prozreteľnosť. Keď biskup svätil nových dominikánskych a františkánskych bratov na kňazov, vyzval ich, aby jeden z nich kázal. Nikto nechcel, všetci sa vyhovárali. Napokon predstavený kláštora rozkázal Antonovi. Ten sa síce tiež vzpieral, ale potom z poslušnosti, nepripravený vystúpil na kazateľnicu. Všetci žasli, keď počuli ohnivé slová múdrosti. Antona potom ustanovili za učiteľa budúcich kňazov vo františkánskom ráde. Bol vymenovaný za kazateľa vo svojej provincii. Deväť rokov účinkoval na kazateľnici a vykonal veľa dobrého pre spásu duší. Mal výbornú pamäť aj talent. Doplnil si teologické vzdelanie. Hovoril plynule po francúzsky aj po taliansky. V r. 1223 sa stal profesorom teológie v Bologni, neskôr v Toulouse, Montpellier a v Padove. Aj ako profesor zostal pokorným rehoľníkom, nevynechával modlitbu a rozjímanie. K tomu viedol aj svojich žiakov. Za katedrou však nezostal dlho. Sv. František mu prikázal, aby sa celkom venoval kazateľskému úradu. Anton sa stal veľmi známym a vyhľadávaným kazateľom. Niekedy mal až tridsaťtisíc poslucháčov. Vtedy kázaval aj na námestiach alebo na lúkach. Roku 1227 na generálnej kapitule ho vymenovali za provinciála územia celého severného Talianska. R. 1230 úrad zložil a vrátil sa do Padovy. Tam v r. 1231 pokračoval v kázaní a v písaní kázní. 13. júna 1231 nečakane zamdlel. Cítil, že sa blíži jeho posledná hodina. Vyspovedal sa a prijal sviatosť pomazania chorých. Potom zaspieval pieseň O, gloriosa Domina (Ó, preslávna Pani), ktorú sám zložil. Plný radosti s pohľadom na nebo povedal: „Vidím svojho Pána.“ Pomodlil sa kajúce žalmy a počas tejto modlitby ako tridsaťšesťročný zomrel. Pochovali ho 17. júna v chráme Panny Márie v Padove. Vďaka početným zázrakom, ktoré sa začali diať pri jeho hrobe ho necelý rok po smrti, 30.mája 1232, pápež Gregor IX. vyhlásil za svätého. Úcta k nemu sa veľmi rozšírila, je len málo kostolov, kde sa nenachádza jeho socha. Tradične sa vzýva pri hľadaní stratených vecí.

Sv. Filoména, panna a mučenica

Dňa 24. mája 1802 urobili pri vykopávkach v starých katakombách svätej Priscilly (alebo sv. Prisky – dnešná via Salaria v Ríme) archeológovia vzrušujúci objav. Pri prieskumoch v hrobových poliach v blízkosti “gréckej kaplnky” narazili na ešte neobjavený hrob vytesaný do skaly. Nasledujúci deň, 25. mája 1802, zostúpil vatikánsky supervisitor Fr. Filippo Ludovici do podzemia s niekoľkými ďalšími pozorovateľmi a nový hrob oficiálne zdokumentoval. Bolo zistené, že je uzavretý tromi terakotovými dlaždicami usporiadanými vedľa seba. Náhrobný kameň, ktorý bol nápadný už svojim materiálom, bol trojdielny, z vypálenej hliny. Hrobové miesto bolo uzavreté tromi pálenými tehlami. Na kameňoch, ktoré 14. augusta 1827 pápež Lev XII. daroval svätyni v Mugnane, je nápis červenou farbou: LUMENA. PAX. TECUM. FI. (Logickým usporiadaním získame nápis: FILUMENA PAX TECUM.) Symboly hovorili o panenstve a mučenícte – kotva, tri šípy, nástroj bičovania – deväťchvostový bič, palma, ľalia. V samotnom hrobe boli nielen drahocenné telesné pozostatky, ale aj váza, tenkostenná nádoba, rozlomená na dve časti. Jedna časť bola zachovalá a na stenách zostali viditeľné stopy krvi. V hrobe neboli nájdené žiadne záznamy o mučeníkoch, ktoré by mohli byť vodítkom k osobe, dobe a spôsobu smrti. Vykopávky boli ihneď zastavené. Msgr. Filippo Ludovici, správca svätých relikvií, protokolárne otvoril hrobku za účasti odborníkov a zainteresovanej verejnosti dňa 25. mája, deň po náleze. Telesné pozostatky patrili zjavne mladej dievčine vo veku 12-13 rokov. S vázou, tzv. ampelou, kam bola v ranných dobách hromadená krv mučeníkov, bol urobený pokus – šupiny údajnej krvi zachytiť do kryštálovej nádoby. Okamžite došlo k podivuhodnej premene: krvné čiastočky, akonáhle sa ocitli v nádobe, sa zaleskli ako najčistejšie zlato, iné ako striebro a ďalšie zase ako drahokamy. (Porov. žalm Drahocenná je krv jeho zbožných.) Mnohí svedkovia tejto jedinečnej premeny boli hlboko pohnutí a ďakovali Bohu za oslávenie svätice Philumeny – Filomény, ktoré bolo demonštrované týmto osobitným spôsobom. Prítomní cirkevní hodnostári boli presvedčení, že na nebi medzi oslávenými vyšla nová hviezda. Telesné pozostatky boli nasledujúci deň prenesené do Vatikánu. “Videli sme všetci, že sa jej krv zmenila na niekoľko vzácnych diamantov rôznych farieb, na striebro a zlato”, vyhlásil kardinál Rufo Scillo, keď zapečatil relikviár. “Tridsaťkrát a možno aj štyridsaťkrát som mal šťastie vidieť tento úžasný poklad. Premena bola taká úchvatná: drahokamy, rubíny a smaragdy, čiastočky zlata a striebra boli zmiešané s krvou.” (P. Paul Sullivan, dominikánsky kňaz z Lisabonu)

Verná kópia Turínskeho plátna

Turínske plátno (tal. Sacra Sindone z gr. sindón – rubáš) je ľanová plachta rozmerov 4,36 × 1,1 m, hmotnosť plátna 2,5 kg. Na plátne sa nachádzajú nevysvetlené odtlačky a škvrny. Je jednou z najvýznamnejších kresťanských relikvií, keďže podľa tradície ide o ľanovú plachtu, do ktorej Jozef z Arimatey a Nikodém zabalili telo umučeného Ježiša Krista po tom, ako ho zložili z kríža. Obojstranné škvrny na plachte (spredu i zozadu) pripomínajú odtlačok tváre a tela mŕtveho muža s ranami po bičovaní a na rukách a nohách s ranami po ukrižovaní. Charakteristika a umiestnenie rán zodpovedá opisom z evanjelií. Plátno je utkané z ľanovej priadze dobrej kvality. Názov plátna je odvodený od talianskeho mesta Turín, kde je táto relikvia od roku 1578 uschovaná. Plátno bolo vystavené koncom 17. storočia v bočnej kaplnke Turínskeho dómu. Pôvod látky a jej vzhľad sú predmetom intenzívnych debát teológov, historikov a iných výskumníkov. V Európe sa plátno prvýkrát objavuje okolo polovice 14. storočia. Geoffroi de Charny, burgundský šľachtic, vybudoval kostol Zvestovania Panny Márie v Lirey. Kostol bol dokončený v roku 1353. V tomto kostole uložil plátno v roku 1355 a o rok na to zomrel na bojovom poli. Nie sú známe žiadne dokumenty, ako sa k tomuto plátnu vlastne dostal. Miestny biskup neuveril v pravosť plátna a zakázal ho vystavovať.

Share on FacebookEmail this to someoneShare on Google+Tweet about this on TwitterPrint this page
Klikni pre viac info

© Vytvorené systémom wordpress | Administračná sekcia | Pre veriacich Prešovskej Katedrály, dňa 01.10.2015 vytvoril