O nás

Na mieste, kde sa dnes nachádza gréckokatolícky Katedrálny chrám sv. Jána Krstiteľa, už koncom 14. storočia jestvovala špitálska kaplnka postavená v neogotickom štýle. Stála pri mestskej nemocnici a Dolnej (južnej) bráne, ktorou sa vstupovalo do mesta. Nemocnicu (špitál), ako aj chrám zasvätený Preblahoslavenej Panne Márii (Ecclesia Beate Márii Virginis in Hospitali) spomína listina z roku 1490, spravovali v roku 1429 augustiniáni. Títo sa venovali práci v nemocniciach a chudobincoch. Takto to spomínajú aj ďalšie pramene. Vysvitá to aj z korešpondencie medzi radnicou v Bardejove a priorom (predstaveným) kláštora v Prešove Ambrózom z roku 1493. Po roku 1540, počas reformácie, používali objekt chrámu slovenskí evanjelici striedavo s rímskokatolíkmi. Do roku 1673 bolo obyvateľstvo Prešova zväčša evanjelické. A príchod cisárskych vojsk do Prešova v marci 1673 otvoril možnosťväčšej rekatolizácie. Spolu s jezuitmi a františkánmi sa starali o duchovné potreby a obnovu obyvateľstva. Veriaci byzantsko-slovanského obradu, v prameňoch uvádzaní ako Graeci ritu žili v meste iba vo veľmi malom počte a nie je známe, že by vykonávali náboženské obrady. V dôsledku niekoľkých únii v priebehu 17. a začiatku 18. storočia bola Katolícka cirkev v Uhorsku postupne posilnená o gréckokatolíckych veriacich. Na základe kráľovského rozhodnutia sa od roku 1673 stáva chrám a nemocnica majetkom minoritov, ktorí prišli z Poľska. Zásluhu na ich príchode mal cisár Leopold I. a rod Keczerovcov. Minoriti zmenili účel nemocnice na kláštor – konvent koncom 17. storočia, keď sa po krátkej neprítomnosti opätovne vrátili v roku 1686. Kláštor zasvätili sv. Jánovi Krstiteľovi. V rokoch 1753 – 1754 započali veľkorysú neskorobarokovú prestavbu s rokokovými prvkami svojho, pôvodne špitálskeho chrámu, ktorej hlavným staviteľom bol Gašpar Urlespacher. Bola predĺžená loď chrámu, ako aj jeho orientácia smerom na západ z pôvodného východného smerovania. Pôvodná svätyňa sa zmenila na vstupnú časťpredsiene s novým stropom a nad chórom, ktorý bol pribudovaný, bola zachovaná pôvodná sieťová neogotická, parléčska klenba svätovítskeho typu, s 10 erbmi miest východného Slovenska a erbom mesta Prešov z roku 1453. Zo západnej strany bol chrám zväčšený, predĺžený a ukončený polkruhovou apsidou, kde sa nachádza dnešná svätyňa. Zo severnej strany bola pristavená veža s umiestnením zvonice. Na priečelí chrámu bol vytvorený polkruhový vstupný portál so stĺpmi, erbom rodu Keczerovcov a pôvodne vo výklenkoch umiestnenými sochami sv. Štefana a sv. Ladislava z roku 1754 od košického sochára Jozefa Hartmanna. Nad priečelím chrámu sa nachádza aj oválny obraz krstu Ježiša v Jordáne. Po zrušení jezuitov v roku 1773 zostali ešte v Prešove františkáni a minoriti, spolu ich bolo 77 rehoľníkov. Tento sľubný rozvoj minoritov v Prešove, ba aj v celej provincii zastavil cisár Jozef II. svojimi nešťastnými nariadeniami, ktoré sa týkali rehoľného života. V ich dôsledku zanikli mnohé kláštory, a tento údel postihol aj kláštor minoritov v Prešove dňa 12. júla 1787. O pôvodnom chráme minoritov možno povedať, že je chrámom mučeníkov, lebo sú v jeho krypte pochované telá viacerých minoritov, ktorí v 17. storočí položili svoj život za katolícku vieru, vernosť Cirkvi a Svätému Otcovi. Kláštor, ktorý užívali minoriti na niekoľko rokov prešiel do správy kráľovskej komory, rovnako ako chrám, ktorý v roku 1788 vyhorel a opravovaný bol na náklady štátnej pokladnice, pričom dostal novú strechu. V roku 1803 a 1807 bol pripravený projekt obnovy chrámu architektom Jozefom Bretterbayerom zo Solivaru. Oprava sa podľa tohto návrhu neuskutočnila pre finančné ťažkosti. Následkom intenzívneho prisťahovalectva z vidieka vzrástol v Prešove a okolí počet gréckokatolíkov. V tomto období ešte nevytvorili v meste vlastnú, samostatnú farnosť, ale patrili do farnosti Ruská Nová Ves. Vzhľadom na vzdialenosť tejto obce gréckokatolíkov krstili a pochovávali rímskokatolícki kňazi a do Ruskej Novej Vsi sa chodili iba sobáši. V roku 1775 sa uvádza v Prešove 132 gréckokatolíkov. Zároveň jurisdikčne spadali pod gréckokatolícky vikariát v Košiciach. Ten vznikol vyčlenením 5 žúp severovýchodného Slovenska z pod právomoci Mukačevskej eparchie v roku 1787. Prvým vikárom bol kanonik Ján Pásztelyi Kováč a sídlil v kláštore. V roku 1790 sa stal jeho nástupcom Michal Bradáč, ktorý sa usadil v kláštore a užíval aj chrám. Nakoľko sa potom stal aj farárom, musel sa starať aj o chrám, ktorý rekonštruoval na svoje náklady. V roku 1792 sa stal bývalý chrám minoritov farským chrámom gréckokatolíkov v Prešove, ktorí sa konštituoval, ako samostatná farnosť s filiálkami: Veľký Šariš, Malý Šariš, Župčany, Svinia, Haniska, Kelemeš (Ľubotice), Šalgovik a Nižná Šebastová. V tom čase vzrástol počet gréckokatolíkov na 203 veriacich a v roku 1809 už na 293 duší. Na začiatku 19. storočia v Prešove vzniká aj nové centrum Gréckokatolíckej cirkvi. V roku 1814 sa stáva vikárom v Prešove Ján Olšavský. Dňa 6. februára 1816 cisár František I. súhlasí s vyčlenením samostatnej Prešovskej eparchie z pôvodnej Mukačevskej. Pápež Pius VII. bulou Relata semper eriguje Prešovskú eparchiu dňa 22. septembra 1818, podľa ktorej katedrálnym chrámom sa stáva chrám sv. Jána Evanjelistu v Prešove, ktorí predtým používali minoriti. Podľa zasvätenia ich kláštora dostáva v skutočnosti svojho patróna vo sv. Jánovi Krstiteľovi. Prešovská katedrála bola od počiatku miestom mnohých významných udalostí v živote eparchie. Hneď na začiatku sa v nej uskutočnila slávnostná inštalácia kanonikov Prešovskej eparchie dňa 8. augusta 1820. Vtedy sa prečítala bula o povýšení chrámu na katedrálu. Prvým biskupom sa stal Gregor Tarkovič (1818 – 1841), ktorý nastúpil do svojho úradu v júni 1821. Jednou z jeho dôležitých úloh bola aj starosť o katedrálny chrám. Mal nedostačujúce materiálne prostriedky na zabezpečenie jeho rekonštrukcie a chodu. Použil preto prostriedky z majetkov Červeného Kláštora v Lechnici, vo Vyšnej Myšli a v Kajni. Z nich podľa cisárskeho rozhodnutia z roku 1820 bolo povolené použi iba 2/13. Chrám bol prispôsobený pre slávenie bohoslužieb a obradov podľa východnej byzantskej tradície. Preto sa začalo so stavbou ikonostasu, avšak materiál na tento cieľ sa postupne znivočil a potratil. V tomto období sa podarilo rekonštruovať dve bočné kaplnky. Obe boli postavené v rokoch 1753 – 1754. Pôvodne v nich boli umiestnené oltáre so sochou sv. Antona Paduánskeho a sv. Kríža. V roku 1835 boli opravené. Zároveň boli ponechané železné mreže s bohatou kovotepeckou výzdobou z roku 1764. Jedna z kaplniek zmenila zasvätenie svätým apoštolom Petrovi a Pavlovi (južná kaplnka). V severnej kaplnke sv. Kríža je empírový oltár s obrazom ukrižovaného Krista od Jozefa Miklossyho, ktorý v roku 1835 vyzdobil celý interiér kaplnky. Tretia kaplnka je vlastne farským chrámom gréckokatolíckej cirkvi v Prešove. Je zasvätená Ochrane Presvätej Bohorodičky a v dnešnej podobe je až z roku 1891. Úsilie biskupa Tarkoviča upraviť katedrálu podľa potrieb byzantského obradu sa nepodarilo celkom zrealizovať. V tomto úsilí pokračoval jeho nástupca biskup Jozef Gaganec (1843 – 1875). Pokračoval v započatej práci svojho predchodcu, čo sa týka prispôsobenia katedrály potrebám východného byzantského obradu. Požiadal niekoľkokrát cisársky dvor vo Viedni o finančnú pomoc, ktorej aj vyhoveli. Dvorný architekt Wester vypracoval plány v roku 1848 a v tom istom roku ich z väčšej časti realizoval. V roku 1846 dal biskup Gaganec postaviť ikonostas, oltár a biskupský sedes sochárovi Jurajovi Románovi a maliarovi Albertovi Fikasovi z Viedne. Autormi obrazov boli umelci z prešovskej eparchie Jozef Miklossy a Michal Mankovics a taktiež maliari z Haliče Pavol a Ján Bogdanovski, ktorí namaľovali obraz Poslednej večere a obrazy apoštolov. V roku 1865 sa tiež uskutočnila nadstavba veže katedrály, čím sa jej dal vznešenejší ráz. Veža katedrály dostala novú krytinu a boli nainštalované hodiny. V roku 1851 k trom zvonom bol pridaný aj štvrtý. Veľkú pozornosť katedrále venoval aj biskup Dr. Mikuláš Tóth (1876 – 1882), keď v roku 1881 bola prevedená premaľba interiéru. Zo starého zariadenia zostali len barokové lavice. Nové zásahy boli štýlovo prispôsobené úprave chrámu v neskorobarokovom a klasicistickom štýle. Bol zmenený oltár a ikonostas bol vyzdobený novými maľbami od Ignáca Rojkoviča. Boli vymenené aj okná a mramorové stĺpy boli dekorované ornamentmi. Slávnostná posviacka katedrály sa uskutočnila 6. januára 1882. Pamiatka obnovy chrámu je zobrazená v erbe biskupa Tótha na zábradlí chóru. Biskup Dr. Ján Vályi (1883 – 1911) tiež prispel výraznou mierou ku skrášleniu katedrály. Za jeho účinkovania bola dokončená umelecká výzdoba katedrály tak v interiéri, ako aj v exteriéri. V roku 1891 bola zrekonštruovaná sedlová strecha a veža bola pokrytá plechom. Boli nainštalované dva nové zvony a prevedené stolárske práce v exteriéri chrámu. Biskup zabezpečil nový svätostánok – kivot a náručný kríž. Počas krátkeho pôsobenia biskupa Dr. Štefana Nováka (1913 – 1920) neboli vykonané nijaké podstatnejšie stavebné úpravy, nakoľko katedrála bola po nedávnych opravách plne zrekonštruovaná. V období neobsadeného biskupského stolca riadil eparchiu generálny vikár Dr. Mikuláš Russnák (1918 – 1922), ktorý zabezpečil finančné prostriedky od Ministerstva školstva a národnej osvety pre plynulý chod katedrály. V období administrovania eparchie biskupom Dr. Dionýzom Nyáradim (1922 – 1927) sa v roku 1924 začala obnova katedrály, najmä figurálnej maľby a výmeny poškodených drevených okien. Stavebné práce riadil prešovský staviteľ Jozef Paczelt, ale pre nedostatok financií sa zastavili. Práce pokračovali a príchodom nového biskupa Pavla Petra Gojdiča, OSBM (1927 – 1960) od roku 1928 sa zreštaurovali maľby a fasáda. V roku 1929 pribudol nový prestol – oltár z bieleho mramoru a veľký strieborný kivot – bohostánok. V roku 1934 bola prevedená nová elektroinštalácia. Počas bombardovania Prešova 20. decembra 1944 bola katedrála len minimálne poškodená a v rokoch 1945 – 1947 za pomoci štátu opravená. Po násilnej likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi dňa 28. apríla 1950 sa katedrála dostala do vlastníctva Pravoslávnej cirkvi a späť bola vrátená až 05. júla 1968 a to len formálne. Majetkovo-právne aj naďalej zostala jej vlastníkom Pravoslávna cirkev, i keď liturgicky tento objekt užívala Gréckokatolícka cirkev. V tomto období bol zamurovaný vchod medzi sakristiou a rezidenciou, ktorú aj naďalej vlastnili pravoslávni. Tým bola znemožnená jedna z únikových ciest z objektu v prípade väčších akcií. Napriek tomu boli vykonané potrebné opravy v roku 1975, v rokoch 1977 – 1980 zasa generálna oprava interiéru. Definitívne vyriešenie vlastníctva katedrály ukončilo rozhodnutie Ministerstva kultúry z 01. júna 1999, ktorým sa katedrála a ďalšie objekty previedli na Gréckokatolícku cirkev. Následne v rokoch 1994 – 1995 pristúpil biskup Dr. h. c. Ján Hirka ku komplexnej rekonštrukcii katedrály (oprava poškodeného krovu, sedlová strecha pokrytá medeným plechom, staticky posúdená veža, umiestnený nový kríž, opravené vežové hodiny, inštalovanie vykurovania tohto objektu, opravy fasády, zreštaurovanie priečelia). Svätý Otec Ján Pavol II. navštívil katedrálu dňa 2. júla 1995 a následne pred blahorečením boli zhotovené sarkofágy pre blahoslavených hieromučeníkov Pavla a Vasiľa, umiestnené pod oltármi v bočných kaplnkách. V období doterajšej biskupskej služby arcibiskupa a metropolitu ThDr. Jána Babjaka SJ bola v roku 2003 obnovená nástenná maľba katedrály a umiestnenie vernej kópie Turínskeho plátna dňa 17. novembra 2003. V roku 2007 bol doplnený oltár v kaplnke svätých apoštolov Petra a Pavla chýbajúcimi ikonami.

Share on FacebookEmail this to someoneShare on Google+Tweet about this on TwitterPrint this page
Klikni pre viac info

© Vytvorené systémom wordpress | Administračná sekcia | Pre veriacich Prešovskej Katedrály, dňa 01.10.2015 vytvoril